Mhm... nikdy v živote by som si ani vo sne nepomyslela, že raz budem písať článok s takýmto názvom. Ale je to tak. Píšem vám tento článok a som šťastná, pretože sa môžem o to s vami podeliť.

Tento článok som čuduj sa svetu napísala v buse. Cestou z Budapešte na Slovensko. Môžem ,,povedať,, že je to riadne dlhá cesta ale milujem cestovanie a práve v takýchto momentoch tvorím. Som sama sebou :) ...

Dnes sa teda dostáva do vašich rúch moja prvotina z busu :) ...

V dnešnej dobe sa píše veľa o tom, že si máme vychutnávať prítomný okamih .... Mhm, väčšinou som si takéto články prečítala a išla som po svojom ale v buse sa niečo zmenilo. Čo?

Dnes si uvedomujem moju skutočnú prítomnosť na tomto svete. Veľmi ťažko sa to vysvetľuje. Momentálne sedím v buse a som na ceste z Budapešte domov na Slovensko. Uvedomujem si , krásu toho, že nikdy nie sme na tejto planéte sami. Vždy je tu s nami Boh, príroda ....

Je úžasné si uvedomiť , že nelietam v minulosti ani v budúcnosti ale vychutnávam si prítomnosť. Vychutnávam si vzduch, ktorý sa ku mne práve dostáva. Cítim sa taká šťastná, vďačná zato, že môžem dýchať sama :) ...

Pocitom šťastia a lásky ma napĺňa, každý jeden strom ktorý vidím, každý jeden slnečný lúč ktorý mi zasvieti do okna a rozsvieti ma na duši. Teším sa z toho, že dnes som práve tu.

Teším sa z prírody a jej okolia, pretože aj pre niekoho obyčajný mravec, ktorého práve vidím je predsa súčasť veľkého celku do ktorého patríme všetci. Aj kvietky, ktoré mám v detskej izbe za oknom sú tiež súčasť prírody. Aj keď som zistila, že je lepšie byť priamo v prírode (lese ...). Byť v nej. Je krásne si uvedomovať, že príroda je súčasť nás, nášho okolia. Niekedy sa nato zabúda. Viete ako vám toto uvedomenie doplní síly. Najmä ráno keď sa zobudíte. Nemusíte ani piť kaffe.

Mama nikdy nechápala, prečo sa darí kvietkom, rastlinám ... v mojom okolí. Aj keď sa niekedy stalo, že mi kvietky vyschli , keďže som na ne zabudla. Začo sa ospravedlňujem. Najkrajšie je, že žiaden vyschnutý kvet neumrel, všetky ešte mám. ,,Ožili,, .... Keď som si uvedomila, že som spravila chybu začala som sa s nimi rozprávať a polievala som ich. Mala som pocit, že som sa im potrebovala ospravedlniť. A až potom sa mi vždy spamätali. Nebojte sa, už to ale nerobím a snažím sa vždy si nájsť na kvietky čas. Veď aj to sú predsa živé organizmy ako my. Sú síce v odlišnej forme (hmote) od našej ale sme tu na Zemi predsa, aby sme žili všetci v harmónií ako veľký celok (rodina), do ktorého patrí aj príroda, ľudia, zvieratá, veda, náboženstvá .... 

Cieľom nie je posudzovanie a zavrhovanie ideii len preto, že sú v rozpore s našimi, ale skôr sa naučiť ich vnímať s láskou. Tiež je dôležité si udržiavať svoje hranice lásky a byť v rovnováhe. Ja to už viem.

Príroda je taká krásna a my? Chodíme vôbec do prírody? Uvedomujeme si, že jej ubližujeme, keď do nej vyhadzujeme odpadky? Uvedomujeme si, že zvieratá a to nie len tie naše domáce sú naši kamaráti?

Vidíte koľko podstatných otázok vhupne človeku do hlavy behom ,,obyčajnej" cesty busom, stačí byť len vnímavý a byť súčasťou prítomnosti a to čaro sa vám ukáže samo od seba.

Myslím si preto že, je idea potravinového reťazca milná. Aspoň v mojom ponímaní ... Ako môže byť človek na prvom mieste v potravinovom reťazci? Len preto, že má aký-taký mozog? To je k smiechu :) ... Veď Boh sám stvoril všetky zvieratá, rastliny, nerasty, ľudí, aby žili spolu ako jedna veľká rodina. Takže podľa mňa sme si všetci rovní a žiadne vyvyšovanie neplatí. Je úplne jedno akej je kto pleti, postavy, aké má kto korene, vzdelanie. Všetci sme si rovní :) a sedíme za okrúhlim stolom. Ale, je to len môj subjektívny názor a akceptujem ak inklinujete k iným názorom. Je to vaše rozhodnutie a nenútim vás k ničomu. Píšem len to čo cítim ...

Človek nie je dokonalý a nemal by sa ani vyvyšovať a ubližovať prírode, zvieratám .. Nikomu !

Ešte som nestretla človeka, ktorému by príroda nedodala množstvo síl a energie. Tak prečo si to potom všetci odopierame ? Prečo sa k prírode chováme ľahostajne a pasívne? Na jednej strane chceme žiť v prírode, kde je krásne prostredie a na druhej strane aktivitu a činy s tým spojené radšej odkladáme a nechávame na iných. Je milné si myslieť, že treba robiť veľké getá pri záchrane prírody. Aj malé gestá s veľkým srdcom sa rátajú... Stačí ak každý z nás začne od seba napr. ako ja. Nevyhadzujem odpadky do prírody a snažím sa zodvihnúť odpadky ak ich vidím. Recyklujem. Milujem zvieratá a prírodu a neurobím nič, čo by im ublížilo. Viete, čo sa deje? Úplne nenútene tieto moje počiny motivujú aj iných k rovnakým krásnym gestám ako robím aj ja a mnoho ďalších ľudí. TAKTO sa naša krajina mení. Ona sa nemení tým, že poslanci schvália dotácie na obnovu lesov, lúk, pasienkov .... ale tým, že ľudia CHCÚ pomôcť našej krásnej prírode a naozaj to aj robia. 

Príroda je tu stále pre nás. Pomáha nám každý jeden deň a teraz je rada na nás. Čo spravíte vy?

Každý z nás je iný - jedinečný, ale každý z nás má srdce. Tak dovoľte svojmu srdcu byť empatický a pomáhajme všetci tam kde to treba najviac. Vo svojom okolí. Nech naše ďalšie generácie majú na nás krásnu spomienku v podobe čistej a krásnej prírody a tiež súdržnosti v tejto nádhernej veľkej rodine.

Vychutnávajme si silu prítomnosti, pretože tá sa už nebude nikdy opakovať. Je len tu a teraz. Minulosť už bola tá sa nezmení. Budúcnosť je ďaleko ale prítomnosť je len tu a teraz. 

ĎAKUJEM