Konečne som sa odhodlala a dnes sa s vami podelím o jeden s mojich ,,crazy" životných príbehov. Skoro by som na túto krásnu príhodu zabudla, ale včera sa mi opäť len tak z ničoho nič vryla do pamäti a hneď som vedela, že toto je to, čo napíšem na môj blog. Je to taký milý a vtipný príbeh z čias keď som mala asi 4 roky. Keď sa na to teraz pozerám je sranda, že si to po takejto naozaj dlhej dobe ešte pamätám. 

Chodila som ešte do škôlky. Ako to už býva, deti v škôlke majú ešte mliečne zúbky ... Aj ja som ešte mala :) Tento deň bol ale výnimočný i napriek tomu, že som musela ísť k zubárovi. Pamätám si nato ako keby to bolo včera. Mama ma vyobliekala a zobrala ma k zubárovi. Ja som sa vtedy veľmi tešila. Myslela som, že dostanem nálepky od zubára, ktoré dostavali malí pacienti ako ,,odškodné" za ,,šok", ktorý zažili.  

No, v čakárni som pochopila, že kašlem na nálepky. Chce mi vytrhnúť môj mliečny zúbok, ktorý sa statočne ešte stále držal môjho ďasna. Aj keď už mu naozaj veľa nechýbalo ... Ani za svet sa totiž nechcel vzdať môjho ďasna a vypadnúť. Museli sme preto i naďalej čakať v čakárni kým príde naša rada a môže mi zubár konečne vytrhnúť môj zúbok.  

Detské spomienky na zubára sú super, aspoň v mojom prípade. Posadil si ma na krásne veľké zubárske kreslo a povedal mi: ,,otvor ústočká, moja" . Ja som otvorila ústa a on vtedy zapol svoju zubársku - ,,kozmickú" stoličku (mal vysúvaciu) a vozil ma na nej hore - dole. Jasné, že som sa sústredila viac na stoličku, ako na zubára a práve v tom momente mi vytrhol zúbok.

Vôbec to nebolelo a bolo to dokonca milé. Síce som nálepky vtedy nedostala ale mama povedala, že po tomto ,,šoku" si ma zoberie do roboty a kúpi mi aj koláčik ako sladké odškodné. Mhm ... super :) 

Ako iste všetci viete mama učí a tak si ma zobrala na jedno cviko, ktoré musela ešte v ten deň odučiť. Ten zážitok si pamätám do teraz. V tej miestnosti bolo veľa veľkých ľudí :) a ja som tam bola najmenšia. Všetci si posadali a mama mi doniesla stoličku na ktorú som ledva dočiahla. Dala mi farebné kriedy a povedala mi, že si môžem kresliť na tabuľu ale musím byť ticho, pretože sa žiaci učia. 

Mhm ... rozmýšľala som, čo by som im nakreslila ale nič ma nenapadalo a tak mi mama povedala, že mám nakresliť vláčik. Vlak by sa hodil k predmetu, ktorý momentálne študenti s mamou preberali. Súhlasila som teda, že nakreslím lokomotívu :) . 

Zobrala som si stoličku k tabuli. Jasné, že to búchalo a urobila som taký rámus a hluk ako ešte nik. Nedokázala som ju ešte v tej dobe zdvihnúť. Dotlačila som ju k tabuli, postavila som sa na stoličku a začala som kresliť. Všetci sa začali rehotať, čo to robím, alebo skôr čo to tá malá robí?

Mhm, no jasné ... predstavte si malé blonďaté dievča ako kreslí vlak na cviku a stojí pri tom na veľkej stoličke :) Išli sa počúrať od smiechu.

Mama mi povedala, že som kľudne mohla kresliť aj zo zeme a nemusela som skákať po stoličke.

Ja som jej povedala, že vlak ale jazdí po kopčekoch, kde sú čierne kamienky a keby som vlak kreslila dole na zemi, tak nemám kopček! :)

Takže som kreslila všetko ako treba, kopček aj kamienky aj veľkú lokomotívu s parným rušňom. Mám pocit, že som vtedy pokreslila poctivo celučičkú tabuľu. Nakreslila som naozaj všetko od vlaku, lokomotívy, cestujúcich za oknami vlaku až po trávu s kvietkami.

Škoda, že v tej dobe neboli mobily s foťakmi, tak ako to je teraz. Mala by som aspoň pamiatku, ale nič sa nedá robiť.

Nakreslila som krásny obrázok zoskočila som zo stoličky a otočila som sa tvárou k žiakom a povedala som: ,, cigarety zabíjajú!" :)...

V tom momente ako som to dopovedala, som si zobrala kriedu a nakreslila som na tabuľu prečiarknutú cigaretu z ktorej sa dymilo. Všetci sa začali smiať a ja som vôbec nechápala, prečo sa mi zase smejú, veď ja im chcem zachrániť život! :)

Mama mi hneď kázala obrázok z tabule zmazať ale ja som bola proti. Tak veľmi som sa jej vtedy snažila vysvetliť, že ľudia sa týmto spôsobom ničia, ničia prírodu, krásne stromy ale ničia aj tých čo nefajčia.

Nakoniec som pred všetkými ešte dodala: ,,Keď budem veľká ako vy nechcem chodiť do školy s plynovou maskou, aby som mohla dýchať čerstvý vzduch ! :) prosím ...

Lenže, nikto to nechápal a rehotali sa mi ďalej.

S odstupom času zisťujem, že niečo na tom bolo a stále je. Možno to niekomu vyznie vtipne, ale detské srdce je najčistejšie a koná len a len v tom najlepšom presvedčení, že vám pomôže

Od tejto udalosti ubehlo veľa rokov, ale myšlienka je stále živá. Chráňte si svoje zdravie. Chráňte prírodu! Nemyslím tým teraz, že zahoďte svoje cigarety a hor sa do hromadného boja proti narkotikám. To nie.  

Týmto článkom som chcela len poukázať na našu častokrát ľahostajnosť voči nášmu zdraviu, ale i prírode a okoliu okolo nás. Je nesmierne dôležité, aby sme pomáhali jeden druhému ale aj našej krásnej prírode, veď čo by sme boli my bez našej prírody ? No nič, veď by sme bez nej umreli.

Keď sa o svoje zdravie a našu prírodu nepostaráme my kto iní sa postará?

Ďakujem